Znak večného života

Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Milujte sa! 1/2006 → Večný život

Bernadetta Soubirousová, ktorej sa v Lurdoch roku 1858 zjavila Panna Mária, vstúpila do noviciátu rehoľných sestier v Nevers a tam ostala až do svojej smrti 18. mája 1879. Odvtedy sme svedkami očividného, stále trvajúceho zázraku. Totiž telo svätej Bernadetty v rozpore so všetkými prírodnými zákonmi vôbec nepodlieha rozkladu ani navonok, ani vo vnútri, a až dodnes si uchováva obdivuhodnú sviežosť a krásu...

Pútnici, ktorí prichádzajú do kaplnky kláštora Sa­int-Gildard v Ne­vers, vidia telo svätej Bernadetty Soubirousovej oblečené do rehoľných šiat. Budí dojem, že spí. Hlavu má mierne naklonenú na ľavú stranu, zopnuté ruky jej ovíja ruženec.

Pohľad na svätú Bernadettu v sklenenom sarkofágu vyvoláva u pútnikov nesmierny údiv a prekvapenie. Často sa pýtajú: „Je to skutočne ona? Naozaj jej telo nepodľahlo rozkladu? Nie je zabalzamovaná? Je to jej skutočná tvár, alebo len umelá maska? Na tieto otázky sa pokúsime podrobne odpovedať, pričom budeme vychádzať z vedeckej práce pátra André Raviera, ktorý napísal štúdiu na tému nerozkladajúceho sa tela svätej Bernadetty Soubirousovej.

Informácia o smrti sestry Bernadetty sa rozšírila ako blesk. Zástupy obyvateľov Nevers a pútnici zo všetkých kútov Francúzska prichádzali, aby si uctili zomrelú sestru, ktorej telo bolo vystavené v kláštornej kaplnke. Vzhľadom na obrovské zástupy museli jej pohreb odložiť na sobotu 19. mája. Toho dňa Bernadettino telo zatvorili do dubovej, pocínovanej rakvy, ktorú opatrili pečaťami. Toto všetko sa vykonalo v prítomnosti starostu mesta a dvoch policajtov. Svedkovia museli podpísať príslušný dokument. Bernadettino telo pochovali – sú súhlasom mestskej rady – v kláštornej záhrade.

Informačný proces sestry Bernadetty na diecéznom stupni sa skončil až na jeseň roku 1909. Podľa záväzných cirkevných predpisov bolo potrebné kanonicky „preskúmať telo zomrelej“, čo sa stalo 22. septembra 1909. Oficiálna podrobná správa z prvej exhumácie sa nachádza v archíve kláštora Saint-Gilgard. V nej čítame, že ráno o 8.30 biskup Gauthey z Nevers spolu s členmi diecézneho tribunálu vstúpil do kláštornej kaplnky. Pri vchode bol stôl s otvoreným evanjeliom. Tri skupiny svedkov, dvaja lekári, dvaja murári a dvaja truhlári, postupne zložili prísahu, že budú hovoriť pravdu. Potom sa všetci odobrali k hrobu Bernadetty. Po jeho otvorení vybrali truhlu. Prítomní s veľkým napätím sledovali, ako ju stolári otvárali. Keď odobrali vrchnák, naskytol sa im prekvapujúci pohľad na výborne zachované telo Bernadetty. Z jej tváre vyžarovala panenská krása, oči mala zatvorené, ako keby pokojne spala, ústa mala pootvorené. Hlava bola mierne naklonená doľava, koža vo výbornom stave priliehala na svaly, ruky mala zložené na prsiach a ovinuté ružencom, ktorý bol už veľmi hrdzavý. Pod kožou bolo vidno žily, aj nechty na rukách i nohách boli neporušené. Dodajme, že takýto stav jej tela sa zachoval dodnes.

Potom telo podrobne preskúmali dvaja lekári. Podľa ich písomnej správy po sňatí habitu a prikrývky hlavy sa celé telo ukázalo v perfektnom stave, pružné a celistvé v každej svojej časti. Na záver písomnej správy lekári potvrdili: „Toto svedectvo sme napísali v súlade s pravdou. Podpísali: doktor Ch. David, lekár chirurg, doktor A, Jordan, lekár.“ Po skončení kánonického bádania sestry telo Bernadetty umyli a vložili do novej, dvojitej rakvy, ktorú uzavreli, zapečatili a vložili do toho istého hrobu.

Pri opisovaní takéhoto udivujúceho dokonalého zachovania tela po tridsiatich rokoch v hrobe páter André Ranier podčiarkol, že je to jav, ktorý sa nedá pochopiť, ani vysvetliť. A to tým skôr, že Bernadetta trpela mnohými chorobami a jej telo sa po smrti nachádzalo na veľmi vlhkom mieste, jej habit sa rozpadával, ruženec a krížik boli silne zhrdzavené. Hrob svätej Bernadetty sa nachádzal vo veľmi vlhkej pôde, čo malo prispieť k rýchlemu rozkladu tela, ale ono napriek tomu ostalo zachované v neporušenom stave.

Druhá obhliadka tela sa uskutočnila počas beatifikačného procesu 3. mája 1919 v prítomnosti biskupa z Nevers, policajného komisára, zástupcov mestskej rady a členov diecézneho tribunálu. Skúmanie prebehlo rovnako ako pred desiatimi rokmi s tým rozdielom, že dvaja lekári – Talon a Comte – napísali svoju správu osobitne, bez vzájomnej konzultácie.

Ako vyplýva z originálnych dokumentov, obe správa sa úplne zhodujú a zhodujú sa aj so správami lekárov Davida a Jordana spred desiatich rokov. Objavil sa len jedna malá zmena, konkrétne tá, že na niektorých miestach bolo vidno pleseň. Lekári to pripisovali umytiu tela po exhumácii roku 1909.

Pápež Pius XI. roku 1923 vyhlásil hrdinskosť čností Bernadetty Soubirousovej a tým sa otvorila cesta k jej beatifikácii. Nutné bola tretia a posledná obhliadka tela. Uskutočnila sa 18. mája 1925, teda 46 rokov a dva dni po Bernadettinej smrti. Okrem iných medzi prítomnými boli biskup z Nevers, policajný komisár, starosta mesta a lekárska komisia. Po zložení predpísanej prísahy preniesli truhlu do kaplnky svätej Heleny, kde ju otvorili. Bernadettino telo bolo aj tentoraz zachované v neporušenom stave! Predseda lekárskej komisie doktor Comte v záverečnej správe napísal: „Telo ctihodnej bolo nedotknuté (neporušené),... vôbec nepodľahlo procesom hniloby a rozkladu, ktoré sú prirodzené pri takom dlhom pochovaní do hrobu v zemi...“ Po nejakom čase doktor Comte uverejnil v odbornom časopise článok, v ktorom okrem iného napísal: „Počas celého výskumu tela ma udivovala dokonale zachovaná kostra, všetky väzy, koža a tiež pružnosť a sviežosť svalov... Avšak najviac ma do úžasu privádzal stav pečene 46 rokov po smrti. Tento krehký a jemná orgán mal už dávno podľahnúť rozkladu alebo zvápenateniu a stvrdnúť. Avšak pri jeho prerezaní s cieľom získať relikvie som zistil, že je pružný a má normálnu štruktúru. Hneď som to ukázal asistentom a povedal som, že tento fakt nie je prirodzený.“

Na relikvie boli odobraté kúsky pečene, svalov a dve rebrá. Zvyšok telo bol neporušený. Ostalo v kaplnke svätej Heleny, ktorá bola zapečatená až do beatifikácie pápežom Piom XI. 14. júna 1925. Telo blahoslavenej potom 18. júla 1925 uložili do priezračného sarkofágu v tej istej miestnosti noviciátu, kde Bernadetta po prijatí do rehole prvý raz podrobne rozprávala tristo sestrám o zjaveniach Panny Márie. Sarkofág 3. augusta 1925 preniesli do kaplnky po pravej strane hlavného oltára a tam je dodnes.

Ak niekedy budeš na púti v Lourdoch a v Nevers, spomeň si, že v sklenenom sarkofágu sa nachádza zázračne zachované, procesom rozkladu neporušené telo svätej Bernadetty Soubirousovej. Je to tá istá tvár a tie isté oči, ktoré sa osemnásťkrát pozerali na Pannu Máriu pri zjavení v Lourdoch; tie isté ruky, ktoré počas zjavení posúvali zrnká ruženca a vyhrabali prameň zázračnej vody; tie isté pery, ktoré pochybujúcemu farárovi povedali Máriino meno – Nepoškvrnená; to isté srdce, ktoré bolo zamilované do Lásky. „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5, 8).

Svätá Bernadetta je v znaku svojho neporušeného tela skutočne duchovne prítomná, modlí sa a vydáva svedectvo, že každý z nás potrebuje ku šťastiu len Boha. Je a bude znakom, ktorý vyzýva k obráteniu, k prijatiu radostnej zvesti, že Boh je láska, že len jeho láska nás môže previesť zo strašného otroctva hriechu a smrti do radosti večného života.

Jej zázračne zachované telo je znakom, že smrť človeka je začiatkom skutočného života vo večnosti, ktoré každému už tu na zemi ponúka Ježiš Kristus v Eucharistii. Kiež by sme nikdy nezabudli, že náš život má byť prípravou na stretnutie s Kristom v momente smrti. Kiež by sme sa neverou, nemravnosťou a zatvrdlivosťou v hriechu nikdy nezatvárali na dar večného života.

„Nemýľte sa: Boh sa vysmievať nedá. Čo človek zaseje, to bude aj žať. Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život“ (Gal 6, 7–8).

Ak žiješ v tme nevery a hriechu, pamätaj, že vždy máš možnosť vrátiť sa, možnosť stať sa svätým. Stačí, ak sa zveríš nekonečnému Božiemu milosrdenstvu. Vtedy sa v tvojom živote udeje zázrak.

Pán Ježiš hovorí: „Aby sme ten zázrak nadobudli, netreba ísť na ďalekú púť ani vykonať nejaké vonkajšie obrady. Stačí pristúpiť s vierou k nohám môjho zástupcu, povedať mu o svojej biede a  zázrak Božieho milosrdenstva sa prejaví v celej plnosti. Aj keby duša bola ako rozkladajúca sa mŕtvola a aj keby po ľudsky už nebolo pre ňu vzkriesenia a všetko bolo už stratené, nie je tak u Boh. Zázrak Božieho milosrdenstva vzkriesi dušu v celej plnosti. Ó, úbohí, ktorí nevyužívate tento zázrak Božieho milosrdenstva, nadarmo budete volať, ale už bude neskoro“ (Den­níček svätej Fau­stí­ny, 1448).

The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!