In vitro – život za cenu smrti

Autor: Tadeusz Wasilewski,
Milujte sa! 21/2011 → V kruhu rodiny

Nevyvrátiteľným vedeckým faktom je, že ľudský život sa začína vo chvíli počatia. Nezabúdajme, že na to, aby sa metódou in vitro povolalo k životu jedno dieťa, treba zničiť (podľa štatistík) ďalších päť až šesť ľudských bytostí.

Štúdium medicíny som ukončil v roku 1984. Prv, než som sa začal profesionálne zaoberať neplodnosťou, venoval som sa pôrodníctvu a gynekológii. Urobil som si prvú aj druhú atestáciu a v roku 1993 som po niekoľkoročnej práci v nemocnici prešiel na kliniku liečby manželskej neplodnosti. Bola to jedna z prvých súkromných kliník v Poľsku, kde liečba neplodnosti prebiehala všetkými dostupnými metódami, ktoré dnes medicína ponúka manželským párom, ktoré nemôžu mať deti.

Pracoval som tam do roku 2007, pretože vtedy som vďaka Božiemu milosrdenstvu pochopil, že metódu in vitro by sme nemali používať, a to nielen ja, ale všetci – celá lekárska veda. Vyšiel som na ulicu a vôbec som netušil, čo budem ďalej robiť. Ale to nebolo podstatné – jednoducho som už nechcel ďalej ničiť ľudské bytosti. V priebehu programu in vitro, čiže umelého oplodnenia, k takémuto ničeniu nevyhnutne dochádza.

Problém neplodnosti

Musím začať tým, že najskôr vysvetlím isté fyziologické pravidlo. Ak majú manželia, muž a žena, 35 rokov alebo menej a snažia sa počať dieťa a sú stopercentne zdraví, šanca počať v priebehu jedného mesačného cyklu ženy je asi 20%. A podľa definície WHO (Svetovej zdravotníckej organizácie) týchto 20% znamená, že na počatie dieťaťa treba čakať rok. Ak v priebehu roku nedochádza k otehotneniu, nevzniká nová ľudská bytosť, hovoríme o manželskej neplodnosti.

WHO vyšlo z predpokladu, že sme úplní analfabeti, čo sa týka sledovania svojho organizmu, svojej plodnosti. Pretože ak žena dokáže sledovať svoju plodnosť a dokáže v mesačnom cykle určiť dni, ktoré sú najvhodnejšie na počatie dieťaťa, táto šanca narastá až na 30 a možno aj viac percent. Vtedy sa obdobie čakania na dieťa bezpochyby skracuje, niekedy aj na pol roka.

Neplodnosť sa dnes týka každého piateho-šiesteho manželského páru. Odhaduje sa, že v Poľsku asi 2 milióny ľudí trpia z dôvodu manželskej neplodnosti. Podobne je to v každej spoločnosti na zemeguli. Čím je spoločnosť rozvinutejšia, v našom vnímaní civilizovanejšia, tým častejšie sa vyskytuje neplodnosť. Nie je to náhoda. Za rozvoj civilizácie platíme okrem iného aj tým, že úroveň našej plodnosti sa znižuje. Nezávisle od toho, či je to dôsledok iných ochorení, ktoré existujú, alebo či je samotná neplodnosť chorobou, je to natoľko rozšírený jav, že treba o ňom hovoriť. Preto sa rozvinula aj medicínska disciplína, ktorá sa venuje neplodnosti, opisuje ju, nachádza jej príčiny a spôsoby na jej elimináciu. Toto odvetvie medicíny sa nazýva reprodukčná medicína.

Vo všeobecnosti je možné neplodnosť vyjadriť nasledovne: keby bolo pred nami sto náhodne vybratých manželských párov, ktoré majú problém počať dieťa, potom v 40 prípadoch sa príčina nachádza na strane ženy. V 40 prípadoch bude príčina na strane muža a v 20 prípadoch bude príčina na oboch stranách – aj na strane ženy, aj na strane muža. Takto rovnomerne sa to vyskytuje.

Ak by sme chceli spresniť tieto príčiny, treba povedať, že hormonálne činitele zapríčiňujú 20 – 30% z celkovej manželskej neplodnosti. K hormonálnym činiteľom patria predovšetkým problémy s ovuláciou. Ale nielen to. Aj znížená kvalita mužských spermií môže mať hormonálne príčiny. Ďalších 20 – 30%, čiže rovnaký počet, tvoria mechanické príčiny, čiže nepriechodnosť vajíčkovodov, zrasty v oblasti malej panvy, čiže tam, kde sú uložené vnútorné pohlavné orgány, ako aj endometrióza. Mužský činiteľ tvorí asi 40% z celkovej neplodnosti, imunologické činitele 5% (podľa mňa viac). Neplodnosť je teda dôsledkom „civilizácie“, ktorá sa prejavuje chemizáciou života, používaním syntetických výrobkov, vrátane potravín.

Okrem toho existujú ešte neznáme činitele, ktoré zapríčiňujú 10 – 20% neplodnosti. Je to tzv. idiopatická neplodnosť, ktorej príčinu lekári nedokážu zistiť.

Boj proti neplodnosti

Keď už lekár vie, o akú neplodnosť sa jedná, ako často sa vyskytuje a aspoň zhruba pozná jej príčiny, začína hľadať spôsob, ako ju odstrániť. Dnes má reprodukčná medicína k dispozícii tri druhy pomoci. Prvá forma spočíva v tom, že sa sleduje cyklus ženy (pomocou ultrazvuku, gynekologického vyšetrenia, zisťovania aktivity pohlavných hormónov v organizme ženy), aby sa určil čas, v ktorom má normále manželské spolužitie najväčšiu šancu vyústiť do počatia dieťaťa. Samozrejme, že mesačný cyklus ženy možno „posilniť“ liekmi – čiže stimulovať ovuláciu, podávať lieky v druhej fáze cyklu, už po ovulácii, čiže lieky, ktoré nahrádzajú druhú fázu cyklu. Je to celkom prirodzený spôsob, pri ktorom medicína pomáha veľmi diskrétne. Tento spôsob schvaľujú aj lekári – naprotechnológovia, pretože nevyvoláva nijaká etické výhrady. Tento spôsob by určite najradšej využili všetky manželské páry, ktoré trpia na neplodnosť.   

Reprodukčná medicína však ide ďalej. Vykonávajú sa všetky vyšetrenia a zákroky, ale manželské spolužitie, ktoré má prebiehať v intimite a doma, sa nahrádza umelou insemináciou – čiže vložením mužských spermií do krčka maternice alebo do dutiny maternice (vnútromaternicové oplodnenie) alebo priamo do vajíčkovodu. Samozrejme, že pri tejto metóde je možné použiť spermie od cudzieho muža, a nie od manžela. A reprodukčná medicína to robí. Darca spermií je zväčša muž vo veku do 35 rokov, ktorý je „zdravý“ (všetky choroby sa nedajú vyšetriť, preto používam úvodzovky), ktorý má správnu kvalitu spermií, ktorý napríklad 3 – 4 razy v mesiaci prichádza na kliniku liečby manželskej neplodnosti a za peniaze odovzdáva spermie. Túto druhú metódu už všetci neschvaľujú, pretože je morálne pochybná.

Ďalšia, tretia metóda, ktorú dnes ponúka reprodukčná medicína, je najkontroverznejšia. Spočíva na umelom oplodnení mimo organizmu a nazýva sa in vitro fertilizácia (IVF ET).

Technický priebeh metódy in vitro

Ako prebieha in vitro fertilizácia? Najprv je krátka diagnostika (ktorá trvá 2 – 3 hodiny) vo forme rozhovoru, gynekologického vyšetrenia, ultrazvuku, vyšetrenia hormónov, spermií a zaznieva rozsudok: „Aby sme vám pomohli, treba použiť umelé oplodnenie mimo organizmu. Inak by naša pomoc nepriniesla efekt.“

Som celkom presvedčený, že dnes sa in vitro veľmi zneužíva. V mnohých prípadoch vychádza reprodukčná medicína z predpokladu, že tehotenstvo nemusí byť dosiahnuté prirodzenou cestou – najlepšie je teda použiť in vitro fertilizáciu, pomocou ktorej sa dá výsledok dosiahnuť v čo najkratšom čase. A mnohé z manželských párov, ktoré netušia nič o dôvodoch tohto návrhu ani o iných možnosiach, jednoducho súhlasia.

A čo nasleduje potom? Po vyšetrení vlastností spermií dostáva lekár vytlačený výsledok a spermie idú do inkubátora, kde sa uchovávajú v špeciálnych podmienkach. Ak manželia vyjadria svoj súhlas s použitím metódy in vitro, spermie sa zmrazia na teplotu tekutého dusíka: –193°C. Tento proces sa nazýva kryokonzervácia. Tu sa podiel muža na metóde in vitro končí. Môže odcestovať na druhý koniec sveta a vrátiť sa o dva či päť rokov a z druhej izby začuť otázku. „Mami, je to pravda, že tento ujo je môj otec?“ Samozrejme, že pri programe in vitro možno použiť aj čerstvé spermie. Ale veľmi často sa používajú práve spermie, ktoré sa vopred zmrazili.

Žena potom prechádza ďalšími dvoma etapami programu in vitro. Najskôr je to farmakologická etapa, počas ktorej žena denne berie lieky, ktoré majú stimulovať vo vaječníkoch nárast, dozrievanie pľuzgierikov, ktoré sa neprestajne sledujú. Nakoniec sa vytvárajú Graafove folikuly, čiže útvary vo vaječníkoch, ktoré vo svojom vnútri obsahujú zrelé vajíčka. V prirodzenom cykle sa vytvára jeden Graafov folikul. Pri metóde in vitro je potrebných viac Graafovych folikulov, pretože je potrebné získať viac vajíčok. Táto farmakologická etapa trvá 10 – 14 dní.

Druhá etapa je manuálnou, technickou činnosťou. Keď lekár na základe vyšetrenia usúdi, že je vhodný čas, punkčnou ihlou vstupuje cez klenbu pošvy do jedného aj druhého vaječníka. Všetko sa sleduje ultrazvukom. Punkčná ihla rozbíja folikuly a odoberá ich obsah. Odborník v laboratóriu hľadá vo folikulovej tekutine vajíčka. Vajíčok musí byť viac než len jedno, inak sa nedosiahne pri in vitro dobrý výsledok. Potom sa vajíčka spoja so spermiami. Spermie sa rozmrazia (časť zahynula, ale boli ich milióny, takže väčšina z nich je živá a pohyblivá) alebo sa využíva čerstvá dávka spermií. V klasickej metóde in vitro sa na sklenenej doštičke vložia vajíčka do masy spermií. A spontánne sa potom jedna spermia spája s jedným vajíčkom, druhá spermia s druhým vajíčkom atď. V istej miere je to imitovanie toho, čo sa deje v prírode. Druhý, novší spôsob je tzv. mikromanipulácia, pri ktorej sa hlavička spermie vstrekne priamo do vajíčka (skratka IXI). Nie je to nová metóda in vitro. Je to len istá, modernejšia činnosť v rámci metódy in vitro.

Následne sa ľudské bytosti, ktoré vznikli ako dôsledok takéhoto spojenia spermie a vajíčka, vo vhodnom prostredí vložia do inkubátorov. Zistilo sa, že rozdiel ± 0,1ºC  v inkubátore usmrcuje zárodky, prestávajú sa ďalej vyvíjať. Moje upozornenie znie: Ak by sme aj chceli vytvoriť „cirkevnú“ (ako to nazývajú v masmédiách) verziu metódy in vitro, nie je to možné, pretože prístroje nie sú stopercentne spoľahlivé. Stačí, že vypnú elektrický prúd, že aparatúra nebude celkom presná alebo že niekto z nepozornosti urobí malú chybičku, a všetky ľudské bytosti, ktoré sme umelo povolali k životu, jednoducho zahynú. Takže nie je možné používať metódu in vitro bez rizika, že usmrtíme ľudské bytosti.

Postoj k človeku v prvých dňoch jeho života

Ako sa ďalej vyvíjajú osudy nového človeka, ktorý sa počal na sklenenej doštičke v laboratóriu? Prvý deň sa sledujú tieto nové ľudské bytosti a odborník povie: „Sú oplodnené.“ Na druhý deň, teda po 48 hodinách od chvíle spojenia vajíčka so spermiou, má ľudský zárodok štyri bunky. Došlo k dvom deleniam a vznikli štyri bunky – bunky ľudského zárodku sa nazývajú blastoméry, čiže zárodok je zložený zo štyroch blastomér. Na tretí deň, čiže po 72 hodinách, má ľudský zárodok 8 buniek – 8 blastomér. A na piaty deň už hovoríme o blastocyste, ktorá je už pokročilejším vývojovým štádiom človeka. A na druhý, tretí alebo piaty deň sa vyberajú zväčša dva najlepšie zárodky. Podľa čoho sa vyberajú? Podľa troch podmienok: rýchlosť vývinu zárodku, symetrickosť buniek a zrnitosť. Výber týchto dvoch zárodkov vôbec nemusí byť správny a život mnoho ráz ukáže, že nebol správny...

A čo sa potom stane s ďalšími zárodkami? Hovorí sa, že sú to nadpočetné zárodky. Je to však, akoby sme povedali, že sú to „nadpočetní“ ľudia! Sú to totiž ľudské bytosti v prvej fáze vývinu. Aby sme zachovali aspoň zdanlivú etiku a eleganciu, reprodukčná medicína vymyslela kryokonzerváciu aj pre zárodky. Je to počítačový program, ktorý riadi postup zamrazovania ľudského zárodku. Zmrazené ľudské bytosti je možné uchovávať pri teplote tekutého dusíka dlhé roky; doba zmrazenia vo všeobecnosti nie je podstatná. Dôležitá je etapa zmrazenia a rozmrazenia... Väčšina zárodkov pri tom jednoducho zahynie. Zmrazenie je niečo také, ako keby sme dnes museli bez prípravy bežať maratón, a rozmrazenie je druhý maratón. Skúsme si predstaviť, čo by s nami bolo, keby sme bez predchádzajúceho tréningu prebehli 42 km. Preto nás nemôže prekvapiť, že počas kryokonzervácie 70 – 90% ľudských zárodkov zahynie.

Keď sa už vybrali dva najvhodnejšie zárodky, vykoná sa tzv. embryotransfer, čiže prenesenie zárodkov do dutiny maternice. Žena sa vracia domov, berie lieky a po štrnástich dňoch si urobí tehotenský test – z moču alebo z krvi. Zatelefonuje lekárovi, ktorý vykonával umelé oplodnenie, a povie: „Podarilo sa to“ alebo s plačom povie: „Nepodarilo sa to.“ V druhom prípade si lekár spomenie na zmrazené zárodky – už nemusí vyvolať ovuláciu ani ju nanovo farmakologicky stimulovať, nemusí robiť punkciu vaječníkov, nemusí nanovo spájať vajíčka so spermiami, stačí, ak pripraví organizmus ženy a v správnej fáze jej cyklu prenesie do dutiny maternice vopred zmrazené zárodky.

Prenášať však možno len živé zárodky. Stáva sa však, že pacientka prichádza na embryotransfer po príprave, lekár rozmrazí zárodky a zistí, že dva z nich, ktoré boli uložené spolu, nežijú. Vyberá ďalší obal, v ktorom jeden zárodok žije a druhý nežije... Živý zárodok sa potom prenáša do dutiny maternice. Ale keď sa zárodky zmrazovali, boli všetky živé... Žiaľ, takto v praxi vyzerá metóda in vitro.

Treba však vedieť, že pri transfere zárodkov, ktoré boli predtým zmrazené, je šanca na úspech minimálna v porovnaní s „čerstvými“ zárodkami. Úspech tu chápeme ako narodenie sa celkom zdravého dieťaťa...

Nevyhnutnosť zabíjať v in vitro

Reprodukčná medicína sa bojí dvoch vecí, dve veci vylučuje. Jedná sa o ovariálny hyperstimulačný syndróm, čiže hyperstimuláciu vaječníkov, a viacpočetné tehotenstvo. Hyperstimulácia vaječníkov je porucha, ktorá sa prejaví až vtedy, keď sa zákrok podaril a pacientka otehotnela. V tomto spočíva problematickosť tohto syndrómu. Tehotenstvo sa rozvíja, v dutine maternice už bije srdiečko dieťatka, lekár a rodičia ho už môžu vidieť pomocou ultrazvuku, ale vaječníky ženy sa zväčšujú, vytvárajú sa v nich väčšie či menšie cysty, v bruchu, v hrudnej dutine, v osrdcovníku sa hromadí tekutina, dochádza k elektrolytickým poruchám, poruche zrážanlivosti krvi, k ohrozeniu zdravia aj života ženy.

Hyperstimulačný syndróm môže vzniknúť pri každom z troch spôsobov liečby. Ak lekár naprotechnológ podáva lieky, ktoré stimulujú ovuláciu, musí rátať s tým, že nastane porucha vo forme hyperstimulačného syndrómu. Avšak pri metóde in vitro sa tento syndróm vyskytuje stotisíc ráz častejšie. Prečo? Pretože v tomto programe je snaha vypestovať neprirodzene veľký počet folikulov naraz.

Keby sa metóda in vitro vykonávala na jednom folikule s jedným vajíčkom, šanca na úspech by bola menšia než 5%. A poplatok za in vitro by bol ten istý. Preto dnes strediská asistovanej reprodukcie bojujú o svojich pacientov. A preto musia dosahovať vyšší výsledok než 2 až 5%. V súčasnosti najlepšie svetové kliniky asistovanej reprodukcie dosahujú v priebehu jedného umelého oplodnenia výsledok od 40 do 45%. Samozrejme, že sú kliniky, kde je táto pravdepodobnosť nižšia než 10%. Ale pri takej silnej konkurencii si nikto nemôže dovoliť klesnúť pod 5%. Priemerná „úspešnosť“ metódy in vitro bola v minulom roku v Európe okolo 28%. A na dosiahnutie 28% treba pomocou liekov dosiahnuť tvorbu 6 – 19 vajíčok. Takže lekár musí podávať veľké dávky liekov, ktoré stimulujú ovuláciu a zároveň spôsobujú hyperstimulačný syndróm.

Ďalšou poruchou sú viacpočetné tehotenstvá. Štatisticky sa dokázalo, že prv než si vyberieme dva najlepšie zárodky, musíme mať k dispozícii 6 – 8 zárodkov. Ak máme menej ako 6 zárodkov – napríklad keď vyberáme dva najlepšie zárodky z troch –, je šanca na záverečný pozitívny výsledok oveľa, oveľa menšia. Ak je však počet zárodkov väčší než 8, šanca na úspech sa tým nezväčšuje. Takže štatisticky sa zistilo, že ideálny počet je 6 – 8 zárodkov.

Podobne štatisticky sa dokázalo, že do dutiny maternice treba preniesť dva zárodky. Ak prenesieme len jeden, šanca na úspech je menšia. Ak prenesieme dva zárodky, šanca na dobrý výsledok je optimálna. Ak sa však do dutiny maternice dostanú 3 – 4 zárodky, ba dokonca až 5, samozrejme, že šanca na otehotnenie narastá, ale zároveň výrazne narastá aj riziko viacpočetného tehotenstva. Pri transfere dvoch zárodkov dochádza k viacpočetnému tehotenstvu, čiže k výskytu dvojičiek, v 25% prípadov. Ak sa prenášajú tri zárodky, viacpočetné tehotenstvo – dvojičky sa vyskytujú s vyše 35% pravdepodobnosťou. Samozrejme, že vtedy sa môžu vyskytnúť aj trojičky.

Prečo sa obávame viacpočetného tehotenstva? Z jednoduchej príčiny. Boh nám umožnil jednopočetné tehotenstvo. 99,9% žien má jednopočetné tehotenstvo. Týka sa to ľudského rodu. Viacpočetnému tehotenstvu vždy hrozí, že sa ukončí pred termínom. Lúmen maternice nestíha rásť tak rýchlo ako deti, ktoré sa v ňom vyvíjajú. Svalové vlákna, ktoré sú maximálne natiahnuté, to nevydržia, a tak dochádza k samovoľnému potratu alebo k predčasnému pôrodu – čiže k ukončeniu tehotenstva pred termínom, keď deti ešte nie sú celkom vyvinuté. Takéto deti môžu zomrieť alebo sa narodiť mŕtve, prípadne sa jedná o predčasne narodené deti. Predčasne narodené deti majú nízku pôrodnú hmotnosť, zníženú imunitu, často trpia na novorodenecké infekcie, čo je dnes najčastejšia príčina úmrtnosti novorodencov. Čiže vo všeobecnosti je to porážka reprodukčnej medicíny.

A predstavte si, že sú manželské páry, ktoré prichádzajú k lekárovi piaty raz a hovoria: „Boli sme tu už štyrikrát, vyskúšali sme metódu in vitro, ktorá ani raz nepriniesla pozitívny výsledok. Sme tu posledný, piaty raz. Doteraz sme zaplatili vyše 30 000 eur, nepracovali sme, všetky dovolenky, dva roky života sa točili len okolo liečby.“ Samozrejme nechýba plač ani slzy, strašný nátlak... Lekár je ambiciózny, chce čeliť tomuto problému. Na záver celej procedúry získa pod mikroskopom štyri zárodky. Rozhoduje sa, lebo chce zvýšiť pravdepodobnosť otehotnenia. Vie, že hrozí hyperstimulačný syndróm, vie, že hrozí viacpočetné tehotenstvo a aké môžu byť jeho dôsledky... Manželia naňho tlačia a lekár sa rozhoduje: „Prenesiem do dutiny maternice štyri zárodky.“ Pacientka zatelefonuje po dvoch týždňoch a vraví: „Test je pozitívny.“ A v tejto chvíli prežíva najväčšiu radosť, je najšťastnejšou bytosťou na svete.

Prichádza po dvoch týždňoch, podstúpi USG vyšetrenie a dozvie sa, že v dutine maternice sú štyri zárodky. Štyri ľudské bytosti sa tu uhniezdili a vyvíjajú sa. Pri predchádzajúcich pokusoch sa neujal ani jeden zárodok, neuhniezdil sa a nerozvíjal sa. A teraz všetky. Videl som takéto situácie. Pretože nie človek rozhoduje, ako to má byť. A čo sa deje ďalej? Bola veľká radosť, ale po desiatich týždňoch sú slzy, plač – došlo k samovoľnému potratu... Aj na túto situáciu medicína vymyslela riešenie, ktoré sa dá technicky vykonať – dva zárodky sa odstránia, čiže zabijú. Nastáva ôsmy, desiaty, jedenásty týždeň – dva plody sa zabijú a zostávajú dvojičky, ktoré sa vyvíjajú. Šanca na ich donosenie a porodenie viac menej v termíne pôrodu sa znásobila. Nenastávajú komplikácie, nedochádza k potratu ani k predčasnému pôrodu mŕtvych detí. Použila sa tzv. embryoredukcia – múdre slovko, ktoré označuje zabitie človeka. Samozrejme, že to nikto nahlas nepovie, ale takto sa to robí.

Problémy generácie in vitro

V roku 1978, čiže pred 33 rokmi, sa narodilo prvé dieťa, ktoré sa umelo počalo. Takže táto metóda je veľmi mladá a nepoznáme všetky jej dôsledky. Mnohé manželské páry, ktoré využívajú metódu in vitro a ktoré dosiahnu vytúžené tehotenstvo, sa stratia, zabudnú na inštitúciu, v ktorej boli, a nechcú hovoriť o metóde in vitro a jej dlhodobých dôsledkoch.

Čím dlhšie sa používa procedúra in vitro, tým viac informácií máme o deťoch, ktoré sa počali touto metódou. U týchto detí sa jednoznačne vyskytuje viac genetických porúch. Zistilo sa, že majú narušený, spomalený psychomotorický vývin do druhého – piateho roku života. Ich psychomotorický vývin sa postupne vyrovnáva a začínajú dobiehať ostatné deti, ktoré sa počali prirodzeným spôsobom. Ale genetické poruchy zostávajú. Dokázalo sa, že deti počaté a narodené pomocou metódy in vitro majú 30 – 40% riziko výskytu genetických porúch. A takýchto informácií pribúda...

Strašná voľba

Ján Pavol II. vždy zastával postoj, že veda sa má rozvíjať, že sa má rozvíjať pre dobro človeka, pre dobro všetkých. Avšak rozhodne bojoval za to, aby tento rozvoj nenarúšal dôstojnosť a život človeka. Pozrime sa, ako je to pri metóde in vitro.

Život – nie pre všetky deti. Výber – vyberáme si zo 6 – 8 zárodkov dva, ktoré sú podľa nás najlepšie. „Život za život“ – takto sa nazýva metóda in vitro... Snažíme sa počať dieťa za cenu smrti iných ľudských bytostí. Zmrazenie, embryoredukcia, čiže zabíjanie „nadpočetných“ bytostí, ktoré sa vyvinuli v dutine maternice, a predimplantačná genetická diagnostika, ktorá je teraz na výslní medicíny. Zistilo sa, že osembunkovému embryu možno odobrať jednu bunku, rozložiť ju na prvotné zložky, preskúmať jej genetiku, chromozómy a takto vyšetriť celý zárodok, pretože každá bunka má rovnaké zloženie, a na základe tohto vyšetrenia možno vyhlásiť: zárodok je chorý, má genetickú poruchu. Žiaľ, takýto zárodok je odsúdený na smrť...

Predimplantačná genetická diagnostika umožňuje vybrať si vlastnosti, aké má mať náš potomok. A skutočnosť je taká, že na amerických klinikách si 1% manželských párov, ktoré tam žiadajú o in vitro, „objednáva“ konkrétne dieťa. Toto dieťa často musí mať nejaký nedostatok, aby nebolo lepšie než rodičia... Neraz si objednávajú deti konkrétneho pohlavia, s konkrétnou farbou očí, vlasov atď. Predimplantačná diagnostika nie je v službách ľudstva.

Všimnime si, čo hovorí Ján Pavol II.: „Od začiatku existencie človeka až po jeho smrť.“ Dnes má civilizácia na muške dve etapy nášho života: keď sme zárodok a keď máme napr. vyše 90 rokov, nevieme, ako sa voláme a kde sme... Sme „príťažou“ pre ľudí, ktorí žijú s nami – a eutanázia je už veľmi blízko pri nás a o krátku chvíľu, podobne ako metóda in vitro, doputuje do Poľska, ak ju rozhodne neodmietneme a nepovieme „nie“, ktoré vyjadríme aj praktickými skutkami. Dospelý človek nedovolí, aby mu ublížili, zárodok však nedokáže utiecť, je pod mikroskopom, vydaný na milosť a nemilosť lekára. Rovnako je to aj so starým človekom. Preto je veľmi dôležité, aby naša spoločnosť pochopila, že v každej ľudskej bytosti v rôznych etapách vývoja má človek vidieť seba a chváliť Boha, Stvoriteľa života na zemi.

Liečba a predchádzanie neplodnosti

V reprodukčnej medicíne sa veľa hovorí o príčinách neplodnosti, o spôsoboch jej liečby. Venuje sa tomu 99,9% pozornosti. Avšak o predchádzaní neplodnosti sa mlčí – o tom sa vôbec nehovorí. Myslím si, že to nevyplýva zo zlej vôle ľudí – lekárov, ktorí o tom nehovoria zrejme z nedostatku času. Vo všeobecnosti je neplodnosť úžasný „biznis“, ktorý prináša neuveriteľné peniaze. Takže sa neopláca predchádzať jej alebo ju liečiť. Načo by sme mali hovoriť o činiteľoch, ktoré môžu obmedziť narastajúci výskyt neplodnosti?

Osmelil by sa lekár v súčasnosti hovoriť v sledovanom televíznom programe o zachovávaní čnosti čistoty? Vysmejú ho! Zbláznil sa – v 21. storočí hovorí o zachovaní čnosti čistoty! Z mojich zistení vyplýva, že skoré sexuálne spolužitie sa spája s väčším počtom partnerov, ktorých človek má prv, než sa ožení či vydá a bude chcieť mať deti. Takže skoré začatie sexuálneho spolužitia ako aj väčší počet partnerov spôsobuje, že ľudia často trpia na choroby, ktoré sa prenášajú pohlavnou cestou. Nemusí to byť hneď syfilis ani kvapavka; existuje ešte mnoho iných baktérii, ktoré skryte, nenápadne ničia plodnosť ženy a muža. Znižujú schopnosť krčka maternice produkovať sliz, ktorý je mostom, po ktorom spermie putujú do dutiny maternice a vajíčkovodov, je akoby mostom plodnosti. Ak sa tento sliz nevytvára, spermie nepreniknú ďalej. Infekcia môže postihnúť aj pohlavné ústrojenstvo muža – zmenšuje sa počet spermií, slabne ich pohybová schopnosť.

Treba propagovať predmanželskú čistotu. Lekár by mal 24-ročným pacientkám, ktoré prichádzajú do poradne, hovoriť: „To, že ste panna, je vaša prednosť a veľký úspech. Určite to nie je chyba. Môžete byť na to hrdá.“ Ale máloktorí lekári to povedia...

Treba vylúčiť škodlivé činitele, predovšetkým antikoncepciu. Keď si v trafike kúpime cigarety, na obale je napísané: „Fajčenie zabíja.“ Na antikoncepčných tabletkách to nie je napísané, a pritom nie sú bez vplyvu na zdravie a plodnosť. Dnes gynekológovia veľmi často na akúkoľvek ťažkosť predpisujú pacientkam antikoncepčné tabletky, hoci ich pacientky o to ani nežiadajú. Zástupcovia farmaceutických firiem, ktorí navštevujú gynekológa, sú zástupcovia firiem, ktoré vyrábajú antikoncepčné tabletky. Iní tam ani nechodia... Preto sa nečudujme, že takmer každá návšteva v gynekologickej poradni sa končí predpísaním antikoncepčných tabletiek. Tieto tabletky sa ponúkajú všade, dokonca aj mladým dievčatkám, aby sa do nich vtlačil takýto životný štýl, nehovoriac o rakovinotvornom účinku estrogénov. Estrogény sú potrebné, sú to ženské hormóny, ale ich nekontrolované používanie vo forme tabletiek vedie k zvýšenému výskytu rakoviny prsníka a krčka maternice – samozrejme, že nie vo veku 25 rokov, ale neskôr – vo veku 50 či 60 rokov, kedy si už ani nepamätáme, že sme kedysi tieto tabletky brali... Dnes je to už zjavne dokázaný fakt, ktorý je známy v lekárskom aj vedeckom prostredí.

Hormonálna antikoncepcia spôsobuje predčasné starnutie krčka maternice. Pacientka zostarne o rok, ale jej krčok maternice zostarne o tri roky. Čiže napríklad po desiatich rokoch používania antikoncepčných tabletiek môže mať žena 30 rokov, ale jej krčok maternice má už 50 rokov... A vzniká problém s počatím dieťaťa – spermie sú dobré, dobré sú aj vajíčka, ale chýba most... Preto vymysleli insemináciu a metódu in vitro. A stačilo by využiť iné metódy a iné spôsoby...

Všetci vieme, že farmaceutický priemysel má obrovské zisky, medzi ktorými patrí popredné miesto antikoncepcii. Ako sa toho zriecť? Stovky či tisíce ľudí na svete na tom úžasne zarábajú, experimentujú na iných a určite si nevážia ich zdravie. Ako teda môžeme očakávať objektívne informácie v masmédiách? Takmer na každom ženskom časopise je napísané, že „treba žiť slobodne“, „že treba žiť ako slobodná žena“. Slobodná od čoho? Slobodná na to, aby po 30 rokoch ochorela na rakovinu prsníka... Šírenie takýchto informácií je obyčajným zločinom. Ale svet je taký... Aspoň sa to zdá...

Predchádzaniu neplodnosti napomáha aj zdravý životný štýl – myslím, že to nemusím vysvetľovať. Ale dôležitejšia je zmena modelu, kedy sa treba usilovať o prvé tehotenstvo. Vo veku 20 rokov sme určite zdravší a plodnejší než vo veku 35 rokov. Avšak keď máme 25 či 30 rokov, usilujeme sa dosiahnuť vzdelanie, zabezpečiť si postavenie, nadobudnúť majetok, ktorý považujeme za súčasné materiálne minimum: auto, byt atď. Takto sa nevedomky stávame pokolením, ktoré trpí na neplodnosť.

No a najdôležitejší činiteľ – Boh, ktorý je darca života aj plodnosti. Bez jeho vôle by nevznikol svet, nežili by naši rodičia, nenarodili by sme sa my. Bez neho nie je možné počať dieťa. Vážme si preto jeho názor a žime v spojení s ním.

MUDr. Tadeusz Wasilewski, Białystok 

The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!