Hnutia šíriace bezbožnosť – krátke dejiny (3. časť)

Autor: Grzegorz Kucharczyk,
Milujte sa! 29/2012 → História

Profesor Marian Zdziechowski, poľský filozof, ktorý zomrel pred začiatkom druhej svetovej vojny, nazýval komunizmus „prešpekulovaným zverstvom“. Videl v ňom – tak v jeho ideológii, ako aj v politickej praxi Sovietskeho zväzu – všetky symptómy „priameho útoku kráľovstva temnôt“. V roku 1934 dokonca napísal, že „náboženstvo, k akému smeruje boľševizmus, bude kultom satana, zosobnenom v Leninovi“.

Komunizmus, Marx a satanizmus

Poľský vzdelanec iste nepreháňal a jeho slová o sovietskom komunizme netreba považovať iba za literárnu metaforu, ktorá má otriasť čitateľom. Nesmieme totiž zabúdať, že komunistická ideológia od samého začiatku zdôrazňovala svoj nepriateľský postoj k náboženstvu, predovšetkým ku kresťanstvu. Zjavná bola aj jej fascinácia zlom. Karol Marx, autor všeobecne obľúbeného komunistického hesla: „Náboženstvo je ópium ľudstva,“ začal svoju pisateľskú činnosť od satanizmu. V básni Zúfalá modlitba mladý Marx okrem iného napísal: „Tak mi Boh vytrhol moje všetko/ v nešťastiach a úderoch osudu./ Tie jeho svety/ rozvial vietor bez nádeje návratu./ A odvtedy mi nezostáva nič, len pomsta./ Chcem si postaviť trón na výsostiach.“ Osobitným prejavom satanistických sklonov budúceho tvorcu marxizmu bola jeho poéma Oulanem. Názov poémy je anagramom (prešmyčkou, ktorá vznikne zmenou poradia písmen v inom slove) mena Emanuel, akým sa označuje Spasiteľ. Je to typické pre satanistov, ktorí sa snažia obrátiť a deformovať pôvodný kresťanský kult. Text tejto poémy je otvoreným pozvaním k satanistickému rituálu („On udiera paličkou a dáva mi znamenie/ a ja s čoraz väčšou istotou/ tancujem tanec smrti“).

„Agresívni bezbožníci“ v Sovietskom zväze

Prv než Učiteľský úrad Cirkvi v encyklike Divini Redemptoris z roku 1937 ofi-ciálne označil komunizmus za bezbožnosť, už samotní komunisti sa pýšili tým, že sa vyhlasovali za bezbožníkov. Dokonca považovali toto označenie za čestné vyznamenanie pre bojovníkov za Rusko a svet bez Boha. V roku 1925 Jemeljan Jaroslavskij (Miniej Izrailevič Gubelman), člen boľševického vedenia, založil sovietsky Zväz bezbožníkov (ktorý sa od roku 1929 nazýval Zväz bojovných bezbožníkov). Ale už skôr, v roku 1922, vychádzal časopis Bezbožník, ktorý sa stal tlačovým orgánom spomenutého zväzu. (Nebol to jediný titul protináboženskej tlače, aká vychádzala v Rusku po roku 1917. Vo vysokom  náklade vychádal aj týždenník Antireligióznik. Bezbožník mal špeciálne vydania, ktoré boli adresované ďalším národom žijúcim na území Sovietskeho zväzu.)

Prvá boľševická ústava z roku 1918 zaručovala „slobodu náboženskej aj protináboženskej propagandy“. Obnovená ústava z roku 1929 hovorila, že „s cieľom zabezpečiť pracujúcim skutočnú slobodu vyznania... sa všetkým obyvateľom zaručuje sloboda vykonávať obrady náboženskej aj protináboženskej propagandy“. Ale, ako sa oficiálne potvrdilo, v Sovietskom zväze bol odvtedy priestor iba pre protináboženskú propagandu.

V roku 1932 bola podľa príkladu prvej stalinistickej päťročnice vyhlásená „protináboženská päťročnica“, ktorá vo svojom programe uvádzala, že „do 1. mája 1937 nesmie na území Sovietskeho zväzu zostať jediný dom modlitby a samotný pojem boh treba vyčiarknuť ako stredoveký prežitok, ako nástroj útlaku robotníckej triedy“. Skutočnosť, že bezbožníci používali stalinistickú frazeológiu (päťročnica), bola veľmi opodstatnená. Jozef Džugašvili na začiatku svojej revolucio-nárskej kariéry podpisoval svoje spisy ako „Jozef Demonošvili“ alebo „Jozef Biesošvili“.

Vychovávať mladých bezbožníkov

Osobitnou črtou sovietskej protináboženskej propagandy (pričom sa opakovali vzory, ktoré fungovali už od Francúzskej revolúcie, ako aj počas všetkých kultúrnych vojen) bolo, že jej hlavnými adresátmi boli mladí ľudia. Ale nemali byť len jej adresátmi, ale aj hlavnými aktérmi a animátormi – podľa smerníc komunistickej strany – v mládežníckych komunistických organizáciách ako pionieri a komsomolci. V roku 1929 Komsomolská pravda podnecovala svojich čitateľov k boju a zdôrazňovala, že „je nevyhnutné vyzbrojiť sa dynamitom triednej nenávisti a všetkými prostriedkami bojovať proti zhovievavosti pri vedení protináboženskej vojny“.

Komsomolci a pionieri boli hlavnými aktérmi „protináboženských karnevalov“, ktoré sa organizovali v čase najdôležitejších kresťanských sviatkov pod patronátom Zväzu bojovných bezbožníkov. Stálym prvkom týchto karnevalov bolo okrem iného hromadné pľutie na kríž a pálenie kresťanských náboženských symbolov (ničili aj symboly iných náboženských vyznaní).

Ako sme už uviedli, prvou etapou protináboženskej propagandy mali byť a aj boli sovietske školy. V školách sa organizovali krúžky „bojovných bezbožníkov“. V máji 1930 sa dokonca konal celosovietsky Kongres bezbožných detí. Bežnou úlohou pionierov bolo chodiť ku kostolom a zapisovať mená ľudí, ktorí sa zúčastňovali na bohoslužbách. V roku 1923 počas zinscenovaného procesu proti Bohu hlasovali školopovinné deti za odsúdenie Boha na smrť. V 20. a 30. rokoch sa v sovietskych školách organizovali konkurzy, v ktorých víťazili tí, čo vymysleli najdômyselnejšie rúhanie. Deti, ktoré patrili do pionierskej organizácie (od istého času bolo členstvo v tejto organizácii povinné), museli skladať ateistické sľuby. Zväz bojovných bezbožníkov šíril pomocou svojich špeciálnych jednotiek – pionierskej a komsomolskej organizácie – medzi mladými nový druh pozdravu: „Boga niet“ („Boh nie je“), na ktorý sa odpovedalo: „I nie nada“ („A netreba“) alebo „I nie budet“ („A nebude“).

Odstrániť kresťanské sviatky

Stálym motívom sovietskej protináboženskej propagandy boli systematicky organizované tzv. protisviatočné kampane. V komunistickej tlači sa koncom 20. rokov uvádzalo: „Do takzvaných ,Vianoc‘ chýba ešte jeden mesiac. Duchovenstvo sa pripravuje, organisti pripravujú oblátky a už teraz rátajú, koľko na tom zarobia... Kampaň sa nerobí len preto, aby sme odstránili všetky náboženské nezmysly, ako ,nepoškvrnené počatie‘, ,Kristovo narodenie‘ atď., ale predovšetkým preto, aby sme zdôraznili škodlivú a kontroverznú povahu náboženstva a kňazskej činnosti. Všetko má prebiehať tak, aby sa spojil protináboženský boj s realizáciou päťročnice, spriemyselnením krajiny a socialistickou prestavbou poľnohospodárstva.“ Na tento účel mali poslúžiť vopred pripravené „protisviatočné“ heslá, ako: „Horlivou protináboženskou činnosťou pripravme cestu kolektivizácii“, „Preč s Vianocami; nech žije nepretržitý pracovný týždeň!“ alebo „Namiesto Vianoc chceme deň industrializácie a kolektivizácie“.

V systematickom boji proti kresťanskému meraniu času boli boľševici vernými nasledovateľmi francúzskych revolucionárov. Koncom 20. rokov sa v Sovietskom zväze zaviedla tzv. niepreryvka – nepretržitá práca v družstvách, továrňach a na úradoch. Zakazovalo sa používať slová „nedeľa“ (po rusky voskresenije – vzkriesenie) a „sobota“ (subbota). Voľný deň sa mal odteraz volať „vychadnoj”. V roku 1930 vyhlásili 25. december za „deň industrializácie“ a v roku 1931 zakázali sláviť Veľkú noc. V roku 1927 bol vydaný zákaz umiestňovať na cintorínoch kríže.

Do protináboženskej propagandy boli zapojené aj sovietske médiá a inštitúcie „ľudovej kultúry“. Uveďme aspoň dva príklady z tisícov: Zväz bezbožníkov mal svoju rozhlasovú stanicu, ktorá na prelome 20. a 30. rokov vysielala v 14 jazykoch. A v Leningrade pôsobilo od roku 1928 divadlo Teatr Ateist. Prvá divadelná hra, ktorú hrali na Veľký piatok, bola zosmiešnením Krista. Len v rokoch 1929 – 1931 bolo podobných divadelných predstavení vyše 300.

V tomto kontexte nemôžeme nesúhlasiť s profesorom M. Zdziechowskim, ktorého sme citovali na začiatku článku a ktorý v čase, keď v Sovietskom zväze prebiehala násilná ateizačná kampaň, napísal o Leninovom a Stalinovom štáte: „Satanizmus tam nabral charakter dogmy, ktorá prikazuje zabiť ideu Boha, myšlienku na Boha, ktorá prikazuje vykoreniť z ľudskej duše všetko, čo človeka pozdvihuje nad hmotu. Toto je najhlbšia podstata boľševizmu ako smeru a boľševizmu ako stavu duše... Je to stav, v ktorom zaniká morálny, náboženský, estetický zmysel, ako aj všetko, čo tvorí dušu človeka, jeho dôstojnosť a hodnotu.“

Keď je zle, aj Pán Boh je dobrý

Po nemeckej invázii do Sovietskeho zväzu v roku 1941 boľševici stlmili veľmi intenzívnu protináboženskú kampaň. „Múdrosť situácie“ si vtedy vyžadovala, aby sa ľudia prestali oslovovať „súdruhovia a súdružky“ a začali sa nazývať „bratmi a sestrami“. Bolo treba oživiť zvyšky Cirkvi (ktoré boli, samozrejme, pod prísnym dozorom KGB), aby sa ruský národ presvedčil, že bojuje vo vlasteneckej vojne. Keď prišlo skutočné ohrozenie a občania potrebovali povzbudenie, aby boli schopní prinášať aj najväčšie obete, komunisti usúdili, že náboženstvo už nie je ópium ľudstva, ale že je to príklad pobádajúci k najväčšej obetavosti. Podobne ako v roku 1914 zo strachu pred nemeckým ohrozením v čase prvej svetovej vojny vláda Tretej francúzskej republiky zrevidovala svoje zákony, ktoré zakazovali prítomnosť kňazov vo francúzskej armáde, tak sa v roku 1941 v Sovietskom zväze zo dňa na deň skončila vulgárna ateistická propaganda. S bezbožníkmi – čo dobre vedel aj Stalin – je ťažko dosiahnuť víťazstvo.

1. časť

2. časť

4. časť

The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!