Články kresťanské. Milujte sa! Články kresťanské - Milujte sa
Ja som Pán Boh tvoj. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, ktorým by si sa klaňal                Nevezmeš meno Božie nadarmo                Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni                Cti otca svojho i matku svoju                Nezabiješ                Nezosmilníš                Nepokradneš                Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu                Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho                Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho               
Slovenská verziaKresťanský portál

Kresťanské zdroje

 
Radosť z viery (2. časť)
   

Autor: Małgorzata Sołtyk,
Milujte sa! 23/2011 → Cirkev

 

1. časť

Iba viera dáva životu človeku najhlbší zmysel. Mária Okońska z nej čerpala veľa radosti a sily pre apoštolskú činnosť. S mladíckym zápalom hovorila ľuďom, aby sa zasväcovali Ježišovi prostredníctvom Márie. Napriek tomu, že roky jej pribúdajú, toto nadšenie na nej stále vidno.

Uprostred boja

Keď 1. septembra 1939 vypukla Druhá svetová vojna, Mária nezanechala svoje povolanie. Práve naopak, išla do Varšavského povstania so zámerom bojovať duchovný boj za oslobodenie Varšavy a Poľska spod nemeckej okupácie. Jej viera a dôvera Bohu a Márii prechádzali krstom v povstaleckom ohni a krvi.

1. augusta 1944 o 17. hod. vypuklo Varšavské povstanie proti nemeckým okupantom. Mária spolu s dvoma kamarátkami Lilkou Wantovskou a Jankou Michalskou začali modlitbovú akciu v kaplnke Kláštora sestier zmŕtvychvstania na Woli. „Cítime, že spolu sme si navzájom veľmi blízki, pretože tým, čo sú na uliciach, aj nám, čo sme tu v kaplnke, ide iba o jednu vec: ‚Slobodné, katolícke Poľsko ráč nám dať, Pane.‘“ Napriek strachu z bombardovania dievčatá neopustili svoje „stanovište“ pred svätostánkom. Modlili sa, aby povstanie bolo v súlade s Božou vôľou, aby Boh z neho vyvodil čo najväčšie dobro.

Po niekoľkodňových modlitbách začali dievčatá svoju činnosť medzi ľuďmi. Modlili sa po pivniciach, krytoch, rozprávali o Bohu, povzbudzovali zúfalých, organizovali sväté omše, rozdávali obrázky a ružence. Celý program apoštolskej povstaleckej činnosti spísala Mária v Novej mobilizácii bojujúcej Varšavy. Jej cieľom bolo povzbudiť ľudí do „boja za vnútornú premenu národa v duchu Božej a bratskej lásky, do útoku už nielen za slobodné, ale i sväté Poľsko, (...), lebo všetci sme bojovníkmi veľkej a svätej veci slobody, povolaní duchovne zmeniť svet“.

V Mobilizácii dievčatá ľudí nabádali, aby sa od 15. do 26. augusta zúčastnili na národných duchovných cvičeniach, počas ktorých majú podľa možnosti denne pristupovať k svätému prijímaniu, modliť sa ruženec a pred obrazom Jasnohorskej Panny Márie, Kráľovnej Poľska, modlitbu bojujúcej Varšavy: „Matka naša Jasnohorská, Kráľovná poľského národa, daj nám Ježiša, zver nás Ježišovi. Daj, aby sme skrze teba celej vlasti a skrze slobodnú vlasť celému svetu vybojovali Ježiša.“ Po týchto duchovných cvičeniach sa 26. augusta na sviatok Panny Márie Jasnohorskej mala celá Varšava stretnúť na ďakovnej svätej omši za víťazstvo.

Osobitný oddiel

Dievčatá sa rozhodli získať od veliteľstva Armii krajowej povolenie na vydanie Mobilizácie, nevedeli však, ako sa tam dostať. Stretli sa s mladým kňazom z Armii krajowej, ktorý ich napriek všetkým zásadám konšpirácie, riskujúc trest smrti, previedol cez strážené stanovištia a doviedol až k hlavnému kňazovi Armii krajowej. Armádne velenie ocenilo činnosť dievčat a rovnako aj ich plán duchovného boja. Vyjadrili sa dokonca, že je dôležitejší než ten vojenský. Prijali ich do armády a posielali na najťažšie bojové úseky, tam, kde ľudia klesali na duchu a strácali nádej.

Dievčatá dostali mnoho ráz šancu presvedčiť sa, aká dôležitá je viera pre ľudí v tých ťažkých dňoch povstania. Generál Tadeusz Bór-Komorowski – hlavný veliteľ Armii krajowej, nariadil zorganizovanie spovede pre celú Varšavu. Uskutočnila sa akcia so širokým záberom. Kňazi spovedali individuálne alebo udeľovali hromadné rozhrešenie. Veľa ľudí vtedy pristúpilo k sviatosti zmierenia. Dievčatá sa stretli so ženou, ktorá sa chcela vyspovedať po 30 rokoch. Povedala: „Za vlasť, za Poľsko, na rozkaz generála idem!“

Raz sa stalo, že dievčatá nevedeli heslo, aby mohli prejsť cez strážne stanovište. Strážnik ich nechcel pustiť. Mária mu podala ruženec a povedala mu, že toto je ich heslo. Vojak sa postavil do pozoru a dovolil im prejsť. „Počas povstania sa neobyčajne horlivá viera a náboženské presvedčenie prejavovali veľmi výnimočným spôsobom. Nábožnosť mladých ľudí bola taká živá, že argumenty takéhoto druhu stačili,“ takto opísala tento zážitok vo svojej knihe Mária Okońska. Nikdy sa im nestalo, žeby si niekto od nich nezobral svätý obrázok.

Veľa dvojíc sa počas povstania zosobášilo. Často to boli povstalci, ktorí len čo prišli z frontovej línie, rýchlo si v prítomnosti kňaza vysluhovali sviatosť manželstva a potom sa opäť vracali do boja. Vojna bola strašná, stále niekto umieral – chceli posvätiť svoj zväzok, aby v prípade smrti zomreli ako manželia.

Dôverovať až do konca

Prvé dni bojov priniesli veľkú radosť z vytúženej slobody. Spievali sa roky zakázané vlastenecké piesne, vyvesovali sa poľské zástavy. Žiaľ, neskôr sa miska váh víťazstva začala čoraz výraznejšie nakláňať na stranu nepriateľov. Neustála hrozba z trhacích a zápalných bômb, z guliek ostreľovačov, ukrývanie sa v dusných a preplnených pivniciach, nedostatok potravín, vody, neustále napätie vo dne i v noci – všetko to spôsobilo, že ľudia začali klesať na duchu. Dievčatá mali veľmi ťažkú prácu; samé boli veľmi vyčerpané, ale aj v takýchto ľudsky beznádejných podmienkach napriek všetkému chceli poznávať Boží plán a zmysel udalostí. Neustále sa presviedčali, že Boh sa o nich stará. To ich neustále posilňovalo v presvedčení, že ich poslanie má dôležitý význam.

6. august bol tragickým dňom jatiek na Woli. Nemci systematicky z každého domu vyháňali ľudí na ulicu a zabíjali ich. Takto zahynulo niekoľko desiatok tisíc obyvateľov tejto štvrte. Mária sa s kamarátkami, s niekoľkými desiatkami rehoľných sestier a s približne tridsiatimi ich chovankyňami nachádzali v nezničenej miestnosti kláštora.

Vo štvrti vyčíňali bandy vlasovcov. Boli to sovietski zajatci, ktorí pod vedením generála A. Vlasova prešli na stranu hitlerovcov. Boli neskutočne krutí. Bojujúc na strane Nemcov mučili ľudí, znásilňovali a vraždili. Obyvateľstvo v panike pred nimi utekalo, ale skupina bezbranných žien s Máriou, Lilkou a Jankou zostávala na svojom mieste, modlili sa pred svätostánkom s Najsvätejšou sviatosťou a prosili o pomoc Pannu Máriu. Keď banda opitých, hrozne vykrikujúcich vojakov bežala popred ich okná, nevšimli si skupinu žien, ktorá sa tam ukrývala. Ich záchranu, podobne ako v mnohých iných situáciách, možno pripísať iba výnimočnej Božej starostlivosti.

Keď dievčatá utekali z ohrozenej štvrte pomedzi ruiny a spáleniská, Mária pochopila, že tu sa začína ich púť na Jasnú horu. Spolu s Jankou a Lilkou vlastne vtedy začali svoj spoločný noviciát (v ktorom pokračovali hneď po povstaní, ešte pred skončením vojny). Dievčatá, ktoré boli stále v nebezpečenstve smrti, obetovali svoje životy za kňaza Wyszynského – otca a duchovného vodcu ich spoločenstva. Počas povstania trinásťkrát vyšli zdravé spod zváľaných domov. Ľudia vedľa nich umierali, ale ony žili bez najmenšieho škrabnutia. Vtedy si uvedomili, že „náš život má byť lepší a svätejší než tá najhrdinskejšia smrť v povstaní“.

Avšak najťažšiu skúšku viery a dôvery v Boha a Márii prežili 26. augusta. Dovtedy neustále predpovedali a verili, že práve v ten deň na sviatok Panny Márie Jasnohorskej dosiahnu víťazstvo. Napriek tomu sa na prekvapenie všetkých práve v ten deň začalo najhoršie bombardovanie od začiatku povstania. Všade dookola sa rúcali domy, prebárali sa pivnice, ľudia hromadne umierali... Zdalo sa, že nastal koniec mesta. Pre dievčatá bolo ťažké pochopiť Boží zámer. Videli predsa, ako sa tisícky ľudí spovedali, pristupovali k svätému prijímaniu, ako zverovali svoj osud do rúk Panny Márie. A teraz namiesto predpovedaného víťazstva prišla takáto porážka!

Mária, Lilka a Janka sa modlili, aby pochopili Boží plán, keďže ľudsky bola ich dôvera sklamaná: „Mysleli sme na záchranu múrov a pozemského života ľudí. Dostali sme inú odpoveď. Panne Márii išlo o záchranu duší obyvateľov hlavného mesta, duší bojujúcej Varšavy, slovom o spásu nášho mesta.“ Veľmi veľa ľudí zomrelo vtedy v stave posväcujúcej milosti, odišli rovno do náručia Panny Márie. Dievčatá vtedy nadobudli istotu, že napriek vojenskej porážke „povstanie prinesie stonásobné ovocie, nie je zbytočné“.

Formovanie spoločenstva

Po kapitulácii Varšavy vyšlo najavo, že napriek ohromným škodám veľmi veľa obyvateľov hlavného mesta v zrúcaninách prežilo. Všetci sa pri odchode z mesta dostali do nemeckého zajatia. Dievčatám sa však podarilo utiecť poza kordón. Boli slobodné. Po nejakom čase sa dostali do Lask a stretli sa so svojím duchovným vodcom. Boli to pre nich chvíle plné dojatia, tešili sa, že sú nažive. Wyszynský chcel ihneď začať s ich noviciátom, ale ony, hoci im padlo zaťažko znovu sa rozlúčiť, vedeli, že musia ísť na Jasnú Horu. Tak to sľúbili Panne Márii.

Keď nastala vytúžená chvíľa a ocitli sa pred obrazom Panny Márie, zmocnil sa ich nevýslovný pocit prázdna. Dostali sa tu cez oheň, utrpenie, strach, obetovanie vlastného života, ale žiadnu radosť zo stretnutia s Máriou nepocítili. Zázračný obraz bol neosvetlený, Panna Mária mala čiernu tvár, nebolo vidieť ani črty jej tváre...

Pre dievčatá to bola ďalšia skúška. Ani nevedeli, čo majú ďalej robiť. Nemali peniaze ani bývanie. Uvažovali, že nejaký čas zostanú v Čenstochovej a potom sa vrátia k duchovnému vodcovi a začnú noviciát. Mária však vnímala, že ho majú prežiť pri Božej Matke. Pre Máriu, Lilku, Janku a ďalšie dievčatá z „Osmičky“ [„Osmička“ – Inštitút (zasväteného života pápežského práva) prímasa Wyszynského, založený Máriou Okońskou, ktorého začiatky počas vojny opisujú tieto spomienky – pozn. M. S.] sa začalo ťažké obdobie po materiálnej stránke, ale po duchovnej veľmi bohaté.

Začali bývať v miestnosti, kde predtým chovali prasce; napriek tomu, že zničené vojnou dosť chorľaveli, zarábali si na živobytie v jedálni. Centrom ich každodenného programu bolo stretnutie sa s Pánom Bohom a Pannou Máriou. Mali stanovený denný rozvrh, ktorý sa začínal svätou omšou pred zázračným obrazom Panny Márie – to im dávalo silu a radosť pre znášanie každodenných ťažkostí. V týchto neistých vojnových časoch práve každodenné prijímanie Eucharistie a dôvera v starostlivosť Panny Márie im umožňovali veriť, že z každej, aj tej najťažšej situácie Boh dokáže vyvodiť dobro.

Mária sa spolu s „Osmičkou“ usilovala, aby každé ich rozhodnutie bolo v súlade s Božou vôľou. Bolo to o to ťažšie, že bola vojna. A okrem toho sa zmenil front a prišiel „osloboditeľ“ – sovietska armáda. Hitlerovci síce utiekli, ale namiesto nich prišli sovietski vojaci, ktorí boli často opití a agresívni. Nastalo obdobie ateistického komunistického režimu, čas prenasledovania Katolíckej cirkvi aj hrdinských vojakov Armii krajowej a iných odbojových hnutí. Za takúto „slobodu“ sa Poliaci nemodlili a neprelievali svoju krv...

Dievčatá z „Osmičky“ sa na príkaz Wyszynského vrátili do Varšavy. Spoločenstvo pokračovalo vo svojej formácii. Ich duchovného vodcu vymenovali za biskupa a neskôr sa stal prímasom. Nemali nijakú istotu, či sa za takýchto okolností ešte bude môcť venovať Inštitútu. V každej situácii aj on aj „Osmička“ zostávali poslušní Božej vôli. Premáhajúc strach z neistej budúcnosti, z veľkých úloh a zodpovednosti, s pomocou Panny Márie uskutočňovali dielo slúžiace dobru národa a Cirkvi. Duchovný vodca sa neprestal starať o „Osmičku“ a oni mu ďalej pomáhali v jeho službe Cirkvi.

Zlo premáhať dobrom

Inštitút aj napriek komunistickému prenasledovaniu naďalej veľmi aktívne pôsobil v evanjelizácii a spoločnosti. „Osmička“ organizovala tábory pre dievčatá, dni obnovy, organizovali prednášky a rôzne charitatívno-apoštolské akcie. Pred slávením Veľkej noci v roku 1948 dievčatá chceli pomôcť ľuďom žijúcim vo veľkej materiálnej biede, žijúcim v chudobných štvrtiach, ale aj ľuďom trpiacim morálnou biedou, napríklad prostitútkam.

Mária Okońska dostala vtedy vnuknutie, že niekto by mal ísť evanjelizovať Štátnu bezpečnosť. „Rozmýšľala som, ako by sme sa tam mohli dostať. Netušila som, že Boh ma vezme za ruku a privedie k tým najúbohejším ľuďom,“ spomína.

V stredu Veľkého týždňa Máriu vďaka úskoku zatkli a uväznili.

Štátna bezpečnosť bol orgán teroru. S väzňami sa zaobchádzalo kruto, neľudsky, počas vypočúvania ich mučili. Veľmi veľa ľudí zomrelo bez súdu pod rukami funkcionárov ŠtB. Napriek tomu sa Mária nezľakla a ďalej verila v ochranu Panny Márie. „Hneď na začiatku som sa rozhodla, že ich všetkých budem milovať a nepustím do svojho srdca nenávisť alebo hnev na tých biednych ľudí, a že budem evanjelizovať a snažiť sa hovoriť ľuďom čo najviac o Bohu,“ píše. Mária prišla zvestovať radostnú novinu do „centra zla“. Evanjelizovala svoje spoluväzenkyne – dodržiavala rozvrh dňa, modlila sa v určených časoch a rozprávala o Bohu. Jej spoločníčky v cele neostali ľahostajné, neraz opakovali: „Hovor, Mariška, povedz nám čo najviac. Možno preto sedíme vo väzení, aby sme sa to dozvedeli.“ Napriek vyhrážkam strážnikov spievali spolu pobožnosti, modlitby, litánie... Sľubovali, že keď vyjdú z väzenia, začnú život vo viere a budú pristupovať k sviatostiam.

Mária nezostala iba pri evanjelizácii spoluväzenkýň. „Rozhodla som sa vyhľadávať príležitosti, kedy by som mohla hovoriť vyšetrovateľom o Bohu a Kristovej Cirkvi. Niekedy to boli hodinové rozhovory. Títo páni sa často tak zamotali, že potom som ja ‚vyšetrovala‘ ich osobný a náboženský život, a nie oni,“ spomína si. Aj keď sa neskôr kvôli tomu rozčuľovali, zo svojej činnosti neupustila. Vďaka nej sa zmenil jeden z najobávanejších strážnikov potom, ako v ňom Mária objavila zrnko dobra. Odvtedy sa ho už väzenkyne nemuseli báť, lebo bol k nim priam prívetivý.

Ku koncu svojho pobytu vo väzení predviedli Máriu na rozhovor k Júlii Brystygierowej (jednej z popredných poľských komunistiek židovského pôvodu). Priamo zodpovedala za boj proti Cirkvi. Bola riaditeľkou oddelenia a mala veľký vplyv v štruktúrach bezpečnostného aparátu. Väzni ju nazývali „Krvavá Luna“, hovorilo sa o jej sadistických praktikách počas výsluchov, osobitne vojakov Armii krajowej. Viacerých odsúdila na trest smrti. Mária Okońska sa rozhodla, že aj ju získa pre Pána Boha.

Počas dlhého rozhovoru bola Brystygierowa taká prekvapená Máriinou odvahou, horlivou vierou, evanjeliovou dobrotou, že ju napriek jej neoblomnému vlastenectvu z väzenia prepustila. Dala jej tiež svoje tajné telefónne číslo. Mária sa s ňou rozlúčila a sľúbila jej, že sa bude za ňu každý deň modliť.

Mária v nasledujúcich rokoch naozaj udržiavala kontakt s Brystygierowou. Vďaka nej sa napríklad vybavili priepustky do Komańcza – posledného miesta trojročnej internácie prímasa Wyszynského. To umožnilo začať s prípravou veľkej slávnosti – Jasnohorských sľubov národa v roku 1956 z príležitosti 300. výročia korunovácie Panny Márie za Kráľovnú Poľska kráľom Jánom Kazimírom – a doručenie textu sľubov na Jasnú Horu. Prímas do nich zahrnul bohatý program morálno-spoločenskej obnovy národa.

26. augusta sa v deň slávnosti na Jasnej Hore zhromaždilo asi milión ľudí. Na prázdnom kresle väzneného prímasa ležala kytica bieločervených  kvetov. Takto sa Júlia Brystygierowa nevedomky stala nástrojom v rukách Panny Márie. Stala sa súčasťou diela, ktoré Mária realizovala skrze ruky tých, ktorí jej boli ochotní slúžiť.

Počas ateistického, komunistického režimu v Poľsku prímas Wyszynský so svojimi spolupracovníkmi neustále bojoval za obnovu morálky a viery v poľskom národe, za bezvýhradnú oddanosť Panne Márii Jasnohorskej a za to, aby sa v človeku upevňovalo dobro. Toto veľké úsilie, toto zverenie záležitostí národa aj Cirkvi Bohu okrem iného prispeli k tomu, že Cirkev v Poľsku vytrvala a zosilnela, a tiež k tomu, že za pápeža bol zvolený Poliak – Ján Pavol II. (o čom aj sám Svätý Otec vydal svedectvo).

K týmto významným a všeobecne známym faktom by sme chceli pridať ešte jeden, oveľa menej známy. Júlia Brystygierowa strávila posledné obdobie života v Laskach pod Varšavou v ústave pre nevidiace deti, ktoré viedli sestry františkánky – služobnice Kríža. Obrátila sa, prijala krst, pristupovala k svätému prijímaniu a zomrela úplne zmierená s Bohom.

Svedectvo obrátenia „Krvavej Luny“, o čo sa pričinila sčasti aj Mária Okońska, dokazuje veľké Božie milosrdenstvo a lásku jeho Matky k všetkým ľuďom. Boh Otec túži spasiť každého, aj toho najhriešnejšieho človeka. Panna Mária stále oroduje za nás u Boha a ukazuje blúdiacim cestu k nemu. Mária Okońska nikdy nestratila istotu o takejto ochrane Panny Márie, veľmi ju to posilňovalo a prinášalo radosť. O túto istotu sa usilovala deliť s inými.

Mária Okońska je dodnes stále otvorená ľuďom, priťahuje svojou prívetivosťou, vyžaruje z nej radostná viera a dôvera. Hovorí: „Čím sa môžeme odvďačiť Bohu za jeho lásku lepšie ako radosťou?“

Małgorzata Sołtyk 

Pramene:

Maria Okońska: Przez Maryję wszystko dla Boga. Wspomnienia 1920-1948 (Skrze Máriu všetko pre Boha. Spomienky 1920 – 1948), vydavateľstvo Soli Deo, Warszawa 2008.

Maria Okońska: Z misją do Komańczy (S poslaním do Komańcza), vydavateľstvo  Soli Deo, Warszawa 2006.

Jan Grzegorczyk: Wielki Piątek Anno Domini 1949 (Veľký piatok Anno Domini 1949), [v:] W drodze, č. 9 (337)/2001.

1. časť



Objednaj

Ak máte záujem o stiahnutie časopisu vo formáte PDF

  • Prihlás sa, ak už si registrovaný a časopis odoberáš
  • Objednaj, ak ešte nie si registrovaný


The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.





Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku





Navrchol

Odporucit stranku znamemu!


Články kresťanské