Články kresťanské. Milujte sa! Články kresťanské - Milujte sa
Ja som Pán Boh tvoj. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, ktorým by si sa klaňal                Nevezmeš meno Božie nadarmo                Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni                Cti otca svojho i matku svoju                Nezabiješ                Nezosmilníš                Nepokradneš                Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu                Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho                Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho               
Slovenská verziaKresťanský portál

Kresťanské zdroje

 
Zákon nad láskou
   

Autor: Grzegorz Kucharczyk,
Milujte sa! 26/2012 → História

Milujte sa!



Nemecký básnik z 18. storočia Friedrich Hölderlin napísal, že „pokus stvoriť raj na zemi sa vždy končí peklom“. 20. storočie a vtedy pôsobiace zločinné ideológie – komunizmus a národný socializmus (fašizmus) – poskytli dosť dôkazov o pravdivosti tohto tvrdenia. Desiatky miliónov obetí režimov, vytvorených na základe týchto ideológií, sú výstrahou, ku ktorej nemôžeme ostať ľahostajní.

Modloslužobný kult pokroku a vedy

Všimnime si, že každá zločinná ideológia – či už v 20. storočí alebo skôr (napr. počas Francúzskej revolúcie) – sa odvolávala na pokrok a vedecký svetonázor. Komunizmus bol „vedecký socializmus“. Na vedu sa odvolával aj Hitlerov národný socializmus, ktorý pre svoje zločinné ciele využíval „učenie o rasách“. Toto učenie vyrástlo z istej intelektuálnej klímy (ktorá nebola charakteristická len pre Nemecko), ktorá sa vyznačovala rastúcim nadšením a záujmom o biologické vedy. Biológia a pokrok v tejto oblasti mali pre niektorých vedcov a politikov na prahu 20. storočia nielen funkciu kľúča, ktorý umožňoval poznávať tajomstvá prírody, ale – a zrejme predovšetkým – aj funkciu univerzálneho lieku na všetky civilizačné a sociálne problémy.

Bezpochyby to v polovici 19. storočia podnietil Charles Darwin a jeho teória o evolúcii človeka, ktorú vypracoval. Zakrátko sa darwinizmus – hoci bez zámeru autora – začal spájať s pojmami ako „boj o prežitie“ a „prežitie najpripravenejších“. Tieto biologické pojmy sa začali už koncom 19. storočia používať na opísanie spoločenských pomerov. Takto vznikol sociálny darwinizmus a jedným z jeho prejavov bola eugenika, sen o vytvorení nového, lepšieho človeka. Ako hovoril Francis Galton, britský vedec (Darwinov vzdialený príbuzný) a tvorca tohto pojmu: „Ak sa ľudstvo bude rozmnožovať spontánne, evolúcia nebude napredovať.“ Toto „nenapredovanie“ spočívalo podľa Galtona a všetkých jeho prívržencov, tak v Európe ako aj v Amerike, v tom, že kvantitatívnu prevahu získajú tí, ktorých by malo byť najmenej, čiže „menejcenní ľudia“. Galton do tohto pojmu zahŕňal predovšetkým ľudí z nižších spoločenských tried, chorých na nevyliečiteľné choroby, ako napr. na epilepsiu alebo alkoholizmus. Do eugeniky veľmi rýchlo prenikol rasizmus a jej synonymickým pomenovaním sa stala „rasová hygiena“.                     

Základný nepriateľ: ľudská plodnosť

Eugenici sa neobmedzili len na diagnostikovanie nebezpečenstva, akým bolo spomenuté „nenapredovanie evolúcie“. Tvrdili, že vynašli spôsob, ako mu predísť. Bolo to možné vďaka zásahu do procesu ľudskej plodnosti a prokreácie tak, aby sa už nerozmnožovali ľudia, ktorých eugenici označili za „menejcenných“. Samozrejme, že všetko sa zahalilo do frazeológie, v ktorej sa všemožne skloňovali slová „pokrok“, „veda“ a „civilizácia“. Na plagáte eugenického kongresu, ktorý sa konal v roku 1921 v USA, bolo výrečné motto: „Eugenika je evolúcia, ktorá sa reguluje sama.“

Najdôležitejším nepriateľom všetkých, minulých aj prítomných (hoci odmietajú tento názov), eugenikov je ľudská plodnosť. A základným nástrojom v procese „samoregulácie evolúcie“ bola hromadná sterilizácia ľudí, ktorí „mali menejcenný genetický materiál“.

Jedno z prvých Hitlerových rozhodnutí po získaní moci bolo, že 26. mája 1933 vydal dekrét o nútenej sterilizácii hluchonemých a „duševne nerozvinutých“. Na základe tohto neľudského zákona v rokoch 1934 – 1939 v Nemecku povinne sterilizovali asi 300 000 ľudí. Počas vojny hitlerovský režim postúpil o krok ďalej a takýchto ľudí jednoducho hromadne zabíjal.

Nemecký zákon o povinnej sterilizácii nebol ani prvou ani poslednou podobnou právnou reguláciou. Môžeme povedať, že hitlerovský režim v tomto napodobňoval... Američanov. Do roku 1933 schválilo až 38 amerických štátov povinnú sterilizáciu z eugenických dôvodov. V roku 1927 sa zákonom o povinnej sterilizácii zaoberal Najvyšší súd USA, ktorý potvrdil, že tento zákon o povinnej sterilizácii „menejcenných“ ľudí je v súlade s ústavou USA. Odôvodnenie tohto rozhodnutia znelo nasledovne: „Neraz sme videli, že všeobecné dobro si môže vyžadovať, aby najlepší obyvatelia obetovali svoj život. Bolo by zvláštne, keby nemohlo vyžadovať menšiu obetu od tých, ktorí už aj tak oslabujú silu štátu... Princíp, na základe ktorého sa dovoľuje povinné očkovanie, je dostatočne široký a môže zahŕňať aj podviazanie vaječníkov.“ Všimnime si, že sudcovia, ktorí sa podpísali pod tento rozsudok, pokladajú chorých alebo príslušníkov rodín, v ktorých sa vyskytli závažné ochorenia (napr. tuberkulóza, epilepsia alebo schizofrénia), za „tých, čo oslabujú silu štátu“. Obyčajné očkovanie bolo postavené na rovnakú úroveň ako nútené pozbavenie plodnosti. Plodnosť je však dar, ktorého darcom nie je štát, ani demokratický štát.

Pred druhou svetovou vojnou zachvátila epidémia sterilizačných zákonov, ktoré mali pomôcť vypestovať „nového, plnohodnotného“ človeka, aj Európu. Prvenstvo v tom mali škandinávske štáty, ktoré sa až dodnes pokladajú za príklad demokracie a blahobytu. V rokoch 1928 – 1938 schválili sterilizačné zákony v Dánsku, Švédsku, Fínsku a Nórsku. V niektorých prípadoch sa ukázalo, že škandinávske sterilizačné zákony boli prísnejšie než podobné nacistické nariadenia. Napríklad v roku 1941 novelizovaný švédsky sterilizačný zákon výrazne rozširoval rozsah osôb, ktoré sa mali podrobiť povinnej sterilizácii. Vo Švédsku to zahŕňalo aj ľudí, ktorí viedli „asociálny spôsob života“ alebo tých, o ktorých úradníci vyhlásili, že sú „evidentne neschopní starať sa v budúcnosti o deti“. Boli to veľmi nepresné pojmy, takže nijaký obyvateľ Švédska sa nemohol cítiť bezpečne.

Druhá svetová vojna a hromadné vyvražďovanie, ktoré začalo hitlerovské Nemecko v mene „rasovej uvedomelosti“, boli počiatkom odvrhnutia krutého eugenického zákonodarstva, najskôr v Spojených štátoch a neskôr aj v Európe. Nebol to však rýchly proces. Posledné americké štáty zrušili záväzné sterilizačné zákony až v polovici 60. rokov 20. storočia. V roku 1974 odstúpilo od nútenej sterilizácie svojich občanov aj Švédsko. Odhaduje sa, že medzi rokmi 1928 – 1974 podstúpilo sterilizáciu 350 000 Nemcov, vyše 60 000 Švédov, 40 000 Nórov, 58 000 Fínov a 6000 Dánov.

Ľudia ako burina, ktorú treba vytrhať (pomocou interrupcie)

Ako sme už uviedli, eugenici pokladali sterilizáciu za najlepší spôsob, ako uskutočniť „vedecké“ recepty, ktoré mali viesť k vypestovaniu lepšieho človeka. Nebol to však jediný nástroj. Za „vrcholný“ (čiže „vedecký“) prostriedok považovali eugenici interrupciu. Nie je náhoda, že mnohí predstavitelia eugenického hnutia boli aj priekopníkmi hnutia „plánovaného rodičovstva“, chápaného ako propagovanie interrupcie a antikoncepcie. V tomto kontexte treba spomenúť Margaret Sangerovú, vodkyňu amerického feminizmu a organizátorku hnutia „kontrolovanej pôrodnosti“ v Amerike po prvej svetovej vojne. V jednej zo svojich kníh (Woman and the New Race– Žena a nová rasa) Sangerová napísala: „Mnohí si možno pomyslia, že sa netreba dlhšie rozvádzať o nemorálnosti mnohodetných rodín, pretože dôkazov je už aj tak dosť. Môžeme ich uviesť na osoh tým, ktorí zatiaľ nedokážu prispôsobiť svoje staromódne chápanie skutočnosti. Najlepšie, čo môže takáto rodina urobiť pre nové nemluvňa, je zabiť ho z ľútosti.“

V článku uverejnenom v roku 1925 Sangerová otvorene prirovnala ľudí k burine. Napísala: „Amerika... je ako záhrada, v ktorej si záhradník nevšíma burinu. Burinou sú zločinci, burina sa rýchlo rozmnožuje a je nadovšetko odporná. Treba ju odstrániť. Nedovoliť ďalšie rozmnožovanie zločincov a neduživcov. V celej krajine vydržiavame veľké nemocnice pre slabomyseľných a iné zariadenia, v ktorých sa staráme o neplnohodnotných jedincov a kriminálnikov namiesto toho, aby sme ich vykynožili. Príroda eliminuje burinu, ale my dovoľujeme parazitom, aby sa rozmnožovali.“

Margaret Sangerovú by sme mohli bez preháňania nazvať feminacistkou. Od vnímania ľudí ako buriny je už len krok ku kategórii „podľudí“, ktorých problém treba „definitívne vyriešiť“ v plynových komorách.

V roku 1997 švédska tlač uverejnila príbeh Barbry Lysenovej, ktorá bola v roku 1946 prinútená podpísať súhlas so sterilizáciou. Mala vtedy 20 rokov. Dôvod? Jeden z lekárov bez dôkladného lekárskeho vyšetrenia vyhlásil, že Barbra má epilepsiu. Záležitosť však bola komplikovaná, pretože táto dvadsaťročná žena bola v šiestom mesiaci tehotenstva. Záväzné švédske eugenické zákony však nemali zľutovanie ani s matkou, ani s nenarodeným dieťaťom... V roku 1997 spomínala pani Lysenová na tieto udalosti spred 50 rokov takto: „Chcela som mať dieťa, dokonca aj keby bolo choré. Zosunula som sa v kúte a začala som plakať. Vravela som lekárom: ,Nechcem operáciu. Dovoľte mi ponechať si dieťa.‘ Odpovedali: ,Nie je to možné. Podpísala si papiere, zajtra bude operácia.‘ Boli úplne bezcitní. Bolo to hrozné.“

„Šľachtenie“ človeka: ľavica hovorí áno, katolíci rozhodné nie

Vedci, ktorí skúmajú dejiny eugeniky, si všimli, že v 20. storočí boli veľkými propagátormi eugeniky kruhy, ktoré sa samy označovali za ľavicové a pokrokové. Napríklad škandinávske sterilizačné zákony zaviedli sociálnodemokratické vlády a politici, ktorí pochádzali z tohto prúdu politickej scény, boli hlasnými obhajcami „šľachtenia plnohodnotných ľudí“. Zacitujme len jedného z nich, Arthura Engberga, švédskeho sociálnodemokratického ministra osvety v 30. rokoch 20. storočia. Už v roku 1921 napísal v straníckej tlači: „Naše šťastie je v tom, že máme rasu, ktorá ešte nie je príliš zničená, rasu, ktorá je v každom ohľade nositeľom veľkých a nadovšetko cenných vlastností... Je zvláštne, že napriek tomu, že nám veľmi záleží na rodokmeňoch našich psov a koní, vôbec nám nezáleží na tom, aby sme chránili a zachovali naše švédske ľudské zdroje.“

Prv, než Hitler uviedol do praxe nemecký sterilizačný zákon, jeho základné princípy vypracovali ešte počas Weimarskej republiky, čiže v demokratickom Nemecku, a prvé husle v tejto práci hrali predstavitelia široko chápanej ľavice. Podobne to bolo aj v predvojnovom Poľsku. Predovšetkým predstavitelia morálneho liberalizmu a „reformy mravov“ v liberálnom smere hlasovali za eugenické riešenia. V Poľsku, podobne ako v iných krajinách so silným vplyvom katolíckeho náboženstva a kultúry, sa to však nepodarilo. Toto je druhé pravidlo, ktoré neuniklo pozornosti historikov, ktorí sa zaoberajú touto problematikou. Veľmi charakteristický je postoj, aký v tejto veci zaujalo Mussoliniho Taliansko, ktoré odmietlo eugenické zásady, čiže propagovanie sterilizácie a iných foriem tzv. kontrolovania pôrodnosti. Fašistické Taliansko, ako vieme, v mnohých veciach súhlasilo s Treťou ríšou, ale v tejto otázke nie. V roku 1934 komentoval taliansky denník L’Italiano nemecký sterilizačný zákon nasledovne: „Nedokážete si predstaviť, aká brutalita zavládla medzi nemeckými lekármi... keď ich presvedčili, že konajú v mene vlasti a vedy... Ani len netušíte, čo sú schopní urobiť pre ochranu rasy, aké šialenstvá sa nachádzajú v ich knihách.“ Zákonom nariadená sterilizácia ani nijaký iný podobný prejav „rasovej uvedomelosti“ nemali šancu uspieť ani v Španielsku, kde vládol generál Franco.

Cirkev veľmi rýchlo zareagovala na neľudské eugenické praktiky. Pápež Pius XI. v encyklike Casti connubii z roku 1930, venovanej katolíckemu pohľadu na rodinu, manželstvo a sexualitu, napísal: „Rodina je dôležitejšia než štát... Ľudia sa nerodia len pre zem a dočasnosť, ale pre nebo a večnosť... Štátu nepatrí nijaká bezprostredná moc nad telami podriadených. Ak sa človek neprevinil a niet nijakého dôvodu na telesný trest, nie je dovolené narušiť jeho telesnú celistvosť alebo ho zmrzačiť, ani z eugenických, ani z nijakých iných dôvodov.“

Hlas Učiteľského úradu Cirkvi podporovali vynikajúci katolícki spisovatelia a publicisti. V tejto súvislosti nemôžeme nespomenúť Gilberta Chestertona, vynikajúceho anglického katolíckeho spisovateľa, ktorý roky bojoval proti rôznym druhom modloslužby „pokrokovej“ inteligencie, medziiným proti modloslužbe tzv. vedeckej procedúry „šľachtenia“ lepšieho človeka. Svojím charakteristickým štýlom s nádychom trefnej irónie upozorňoval na pseudovedecký žargón, aký používali eugenici. V ich slovníku, ako si Chesterton všimol, neexistujú slová ako „rodina“ alebo „manželstvo“. Namiesto toho používajú výrazy ako „vzťahy medzi pohlaviami“ – „akoby muž a žena boli kláty dreva, ktoré sú umiestnené v istej polohe a rozložení ako nábytok v izbe“.

Eugenika, ako napísal tento katolícky spisovateľ v roku 1921, je „tyraniou odborníkov“: „Práve toto majú na mysli skutoční eugenici. Aby im odovzdali ľudstvo, ale nie ako pohanov na obrátenie, ale ako materiál na výskum. Toto je krutý, barbarský cieľ eugenických zákonov. Eugenici... nevedia, čo chcú, okrem toho, že chcú moje aj tvoje telo a dušu, aby si to potom mohli vykoncipovať. Je to... prvé experimentálne, a nie doktrinálne náboženstvo.“ Chesterton vyjadril podstatu svojej kritiky voči programu a konaniu propagátorov eugenického hnutia v dvoch veľmi trefných vetách: „[Eugenici] tvrdia, že vynašli zákon, ktorý je nad láskou. Stačí sa zamyslieť nad touto skutočnosťou a celá eugenická konštrukcia sa rozsype.“

A ako je to v našej dobe? Zatiaľ síce neexistujú sterilizačné zákony, ale spôsob uvažovania, skrytý za dávnou eugenikou, sa nepominul. Svedčí o tom mnoho faktov. Napríklad v Poľsku: tzv. kompromisný interrupčný zákon z roku 1993 uvádza, že jedným z prípadov, kedy je interrupcia prípustná, je ochorenie (ba podozrenie z choroby) nenarodeného dieťaťa. Logika eugenického zmýšľania sa skrýva aj v metóde in vitro. Podľa čoho sa robí selekcia ľudí (zvaných embryami)? Podľa čoho sa určuje, či sú schopné alebo neschopné rozvíjať sa v matkinom lone? Je to príklad zákona, ktorý je nad láskou.

Grzegorz Kucharczyk

Záujemcom o túto problematiku odporúčam literatúru, z ktorej som čerpal pri písaní tohto článku a ktorá je dostupná v poľštine:

Black, E.: Wojna przeciw słabym. Eugenika i amerykańska kampania na rzecz stworzenia rasy panów. Warszawa 2004.

Gawin, M.: Rasa i nowoczesność. Historia polskiego ruchu eugenicznego (1880-1952). Warszawa 2003.

Zaremba-Bielawski, M.: Higieniści. Z dziejów eugeniki. Wołowiec 2011.

Oplatí sa pozrieť si film G. Brauna Eugenika.



Objednaj

Ak máte záujem o stiahnutie časopisu vo formáte PDF

  • Prihlás sa, ak už si registrovaný a časopis odoberáš
  • Objednaj, ak ešte nie si registrovaný


The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.





Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku





Navrchol

Odporucit stranku znamemu!


Články kresťanské